ÚSTAVNÉ PRÁVO
- nálezy a uznesenia Ústavného súdu ČSFR (doc. súbor)
- nález II. ÚS 171/05-175 z 27.2. 2008
Ústavný súd konštatuje, že vývoj v Európskej únii nepochybne tenduje k štátnej forme, teda k štátnemu zväzku, ale serióznym spôsobom určiť moment, kedy sa tak stane, nie je podľa názoru ústavného súdu nateraz možné. Z dokazovania v tomto konaní vyplynulo, že Európska únia vykazuje aj v súčasnom stave celý rad znakov a funkcií, ktoré možno v rámci uznávanej teórie práva podriadiť pod charakteristické znaky štátneho zväzku (čo nepopierajú ani sťažovatelia). Na druhej strane, aj po tom, čo by Zmluva vstúpila do platnosti, by existovali odlišnosti a špecifiká právneho postavenia Európskej únie vrátane režimu uplatňovania jej právomoci podľa Zmluvy, ktoré vo svojom súhrne významným spôsobom spochybňujú tézu sťažovateľov o výlučnej povahe Európskej únie ako štátneho zväzku po schválení Zmluvy (napr. spôsob rozhodovania mimo orgánov únie a pojem územia Európskej únie, ktorého sa Zmluva dotýka iba v čiastkových otázkach a nevytvára právny základ jednotne chápaného územia v štátnom zväzku, atď.).
Ústavný súd zároveň zobral do úvahy svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že výklad práva podaný v právnej vede nemá záväzný význam na uplatnenie práva ani mu nemožno priznať povahu dôkazu (II. ÚS 31/99). Pri hodnotení tejto časti sťažnosti je však oveľa dôležitejšie to, čo už ústavný súd vyslovil vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 31/99, že pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovatelia poukazujú na dôvodovú správu k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z. a z ktorej okrem iného citujú, že „Zmluva o Európskej únii sa o otázke právnej subjektivity Európskej únie nezmieňuje a Európska únia aj pri svojej činnosti nevystupuje ako subjekt vnútroštátneho a ani ako subjekt medzinárodného práva“, ústavný súd konštatuje, že citovaná časť textu uvedenej dôvodovej správy by mohla byť za určitých okolností pádnym argumentom pre tvrdenia sťažovateľov v otázke posunu týchto charakteristík v Zmluve smerom k samostatnej právnej subjektivite Európskej únie a k tomu, že by sa Európska únia stala v prípade nadobudnutia platnosti Zmluvy štátnym zväzkom. K tomu však treba zdôrazniť, že dôvodová správa netvorí sama osebe prameň práva, o ktoré by mohol ústavný súd v tak dôležitých otázkach, ako ich nastoľujú sťažovatelia, oprieť svoje rozhodnutie o porušení základných práv.
Podľa názoru ústavného súdu všetky ďalšie akty a úkony, ktoré Slovenská republika urobí v rámci relevantných zväzkov s Európskymi spoločenstvami a Európskou úniou, treba z hľadiska schvaľovacieho procesu podriadiť ústavnej norme obsiahnutej v čl. 7 ods. 2 prvej vety ústavy. Na tom nič nemení, ak by aj išlo o akt, ktorý mení kvalitatívne parametre spolupráce medzi členmi uvedeného zoskupenia, ako to je v prípade Zmluvy.
Z uvedeného vyplýva, že bez ohľadu na charakter Európskej únie vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie ani akýmikoľvek ďalšími úkonmi iniciovanými či už Európskou úniou, alebo Slovenskou republikou nemôže nastať stav, ktorý by bol v príčinnej súvislosti s účelom a obsahom ustanovenia čl. 7 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovatelia si za právny základ svojej sťažnosti zvolili ústavnú normu, ktorá v okolnostiach prípadu nemohla byť porušená.
- nález III. ÚS 79/04-101 z 21. 10. 2004
Z čl. 30 ods. 4 ústavy vyplýva tiež právo za rovnakých podmienok mať prístup k funkcii sudcu, resp. uchádzať sa o funkciu sudcu. Treba však zdôrazniť, že obsahom tohto práva nie je právny nárok na získanie uvedenej funkcie, lebo tento vzniká až vtedy, keď uchádzač splnil v procese prístupu všetky predpísané podmienky.
Uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného prezidentovi. Nejde o individuálny právny akt (ako výsledok činnosti príslušného orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov), ale o osobitný druh právneho konania.
Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov (nielen rozhodnutie súdnej rady o predložení návrhu kandidáta na sudcu prezidentovi) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu.
Neodôvodnenie napadnutého uznesenia súdnej rady, ktoré je pre sťažovateľa nepriaznivé a znemožnilo mu ústavnú funkciu sudcu získať, však nemôže byť porušením rovnakých podmienok v procese prístupu k tejto funkcii. Obsahom práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy nie je ani právo funkciu sudcu získať a ani právo na odôvodnenie nepriaznivého rozhodnutia súdnej rady v procese prístupu k tejto funkcii.
Neodôvodnenie uznesenia nie je ani neodôvodneným obmedzením v procese prístupu sťažovateľa k verejnej funkcii v zmysle čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu, keďže vzhľadom na neexistenciu opravného prostriedku už neovplyvňuje jeho ďalší prístup.